Memento mori – nemrhajte životom. Je na to príliš krátky

Memento mori

Áno, nemrhajte životom! Myslím to vážne. Latinské príslovie „Memento mori – pamätaj, že zomrieš“ je v tomto smere veľavravné. Ak potláčate myšlienky na smrť a presviedčate sa, že je ďaleko, robíte poriadnu hlúposť.

To, že vôbec nepreháňam by vám potvrdili mnohí ľudia na smrteľnej posteli. Viem, väčšina z nás sa s umierajúcimi ľuďmi nestretne nikdy. No tí, čo majú túto skúsenosť vedia o čom je reč. Pútavo o tom píše vo svojej knihe napr. Bronnie Wareová.

Nie, nechcem navodiť dojem, že každý, kto zomiera má nejaké sentimentálne ľútosti. Nebolo by to férové a ani pravdivé. Sú ľudia, ktorí umierajú pokojní a zmierení. Tak ako napríklad môj otec, hoci po ťažkej chorobe. Viem, že v jeho prípade mala na tom podiel aj hlboká viera, že smrťou náš život nekončí.

Memento mori a záver života

Počas mojich návštev ťažko chorého otca na paliatívnom oddelení som mal možnosť rozprávať sa so zdravotníckymi pracovníkmi. Niekedy to boli iba také tie zdvorilostné debaty ktoré poznáme asi všetci. Inokedy sa šlo aj do hĺbky. A reč bola aj o smrti a umieraní.

Popravde, niektoré z ich opisov neboli veľmi „fotogenické“ ak sa tajne nádejate.

Veď uznajte, človek ktorý bol počas svojho produktívneho života vplyvným, mocným či populárnym odrazu leží nemohúcne a je odkázaný na pomoc druhých.

Možno opustený a zatrpknutý. Možno s ťaživou myšlienkou na rozvrátené rodinné či iné vzťahy, ktoré po sebe zanechal.

Ak mu to zdravie a myseľ umožňuje, premieta si čo za života vykonal a čo nie. Čo mohol urobiť lepšie a v čom pochybil.

Ak človek žil naplnený a hodnotný život, je to rozhodne pokojnejšia rekapitulácia.

Pokiaľ však prežil život odtrhnutý od svojho skutočného “JA”, ide nepochybne o ťaživý pohľad späť do minulosti.

Čo teda ľudia najčastejšie banujú na smrteľnej posteli?

Memento mori

Nežili tak ako to vnútorne cítili

Napríklad to, že nežili tak ako to vnútorne cítili. Tak ako to chceli v skutočnosti oni sami. Nie tak ako to od nich očakávalo okolie. Podriaďovali sa nezmyselne mienke rodiny, známych, kolegov či susedov.

Len aby zapadli a len aby splnili to, čo sa od nich očakáva.

Nie, teraz nemám na mysli to, že mali rebelovať a robiť všetko naopak. Na mysli mám skôr to, že sa mali strach ukázať svoj potenciál. Báli sa plniť si svoje sny.

Aké plytvanie životom, svojimi darmi a talentmi. Potlačiť to skutočné v našom vnútri len preto, aby sme nevyzerali hlúpo, či odlišne.

Veď, čo si o nich pomyslia druhí?

Žili a robili len to, aby sa zapáčili druhým. V angličtine majú na to výstižné označenie „people pleaser“.

Práca na úkor skutočného života

Mnohí na sklonku života banujú aj to, že neúmerne veľa pracovali. A to až tak, že zabudli naozaj žiť.

Tých pár týždňov dovolenky v roku bolo príliš málo na to aby si uvedomili, že život je aj o niečom inom. Letné more a zimná lyžovačka nikdy nahradia kvantá hodín a dní strávených prácou a povinnosťami.

Za niekoľko dní dovolenky nejde vidieť, prežiť a dohnať všetko to zameškané.

Práca je spätá s našimi životmi a bez nej to nejde. Dáva nášmu životu často zmysel – hlavne ak je zameraná na pomoc druhým. Problémom sa stane až vtedy, keď je na prvom mieste a všetko sa jej podriaďuje.

Málo času s blízkymi

Memento mori

Pri záverečnej životnej rekapitulácii ľudia ľutujú aj to, že nevenovali rodine, priateľom a blízkym dostatočne veľa času. Mali veľakrát iný program a všetkých tých ľudí brali ako samozrejmosť.

V horšom prípade svoj drahocenný čas trávili s ľuďmi, ktorí o to nestáli a ani si to nevážili.

V najhoršom možnom prípade si rozvrátili vzťahy s blízkymi. Ich život bol potom založený iba na hneve a sporoch.

Mohol som byť… mohol som robiť… mohol som… mohol…

Memento mori – sme pominuteľní

Či si to chcete priznať alebo nie, naše dni sú spočítané. Niekomu je nadelené viac dní života inému menej.

Nič to ale nemení na skutočnosti, že o 100 rokov tu takmer nikto z nás nebude. Bez ohľadu na to, či ste pekní alebo škaredí, chudobní alebo bohatí, múdri či hlúpi. Skončili tak všetci. Najsilnejší králi ako aj poslední žobráci.

Absolútna rovnosť v našej ľudskej pominuteľnosti.

O pár desiatok rokov si na nás len sotva niekto spomenie. A o niekoľko stoviek rokov nebudú ani vedieť, že sme vôbec žili. Teda, to platí v prípade, že ste v živote neobjavili alebo neurobili niečo svetoborné.

Bohužiaľ, drvivá väčšina z nás nič také počas života nedosiahne.

Toto je šoková terapia a precitnutie najmä pre tých, ktorí si zakladajú na svojej povrchnej dôležitosti. Napríklad tej kariérnej. Týka sa to aj tých, čo vidia zmysel života v moci, peniazoch a súperení.

Koľko času máme teda k dispozícii?

V optimistickej verzii povedzme 80 rokov od narodenia. Optimistickej preto, lebo uvedené číslo neberie do úvahy predčasnú smrť (napr. infarkt, rakovina a pod.) spôsobenú našou životosprávou a civilizačnými faktormi.

Časť z nás sa preto 80-tky teda ani nedožije a zomrie medzi 60 – 70 rokom života. To preto ten optimizmus.

Ak máte teraz okolo 40-tky, potom máte pred sebou približne 2 000 týždňov života. A hoci sa toto číslo, môže zdať pomerne vysoké, skúste ubrať 1/3, ktorú prespíte.

To sme už na nejakých 1 300 týždňoch.

Ďalších približne 300 týždňov strávite v práci do dôchodkového veku 65 rokov (251 pracovných dní v roku x 8 hodín ÷ 24 hodín ÷ 7 dní v týždni x 25 rokov).

Sme na 1 000 týždňoch života, ktoré nám ostávajú. Málo? Veľa? Akurát?

Uhol pohľadu, všakže?

Koľkí z nás strávia ďalšie desiatky, možno stovky týždňov zaháľaním, podceňovaním a prokrastináciou?

Koľkí z nás premrhajú drahocenné týždne života prázdnymi či sprostými rečami? Koľkí z nás zahodia týždne života ohováraním a trávením času s toxickými ľuďmi?

Mnohí, viem.

A pritom si stačí tak málo. Uvedomiť, že čas ktorý máme k dispozícii sa nám každou sekundou kráti. Nenávratne.

Nie sme tu naveky, hoci mnohí sa tak správajú.

Život je okamih

Tých našich 80 rokov života je smiešna ničota oproti miliardám rokov, ktoré existuje a funguje vesmír. Náš život je v porovnaní s tým len okamih. Krátky záblesk padajúcej hviezdy na nebi.

Zistenie, ktoré nás má viesť k zamysleniu. Zamysleniu ako naložiť s našim životom tak, aby sme si to raz na smrteľnej posteli nevyčítali.

Možno viac času tráviť zmysluplne. S rodinou a ľuďmi ktorí si to zaslúžia. V práci, ktorá nás napĺňa. Možno viac času a pokojného života bez zbytočných sporov.

Náš život nemusí byť do sekundy nalinajkovaný a naplnený činnosťami. Môže v ňom byť pokojne aj oddych, pretože aj ten je dôležitý. Nielen pre naše telo ale aj pre dušu.

Najhlavnejšie však je, aby náš život bol skutočne našim životom a nie životom ktorý je iba jeho karikatúrou.

Veľavravné Memento mori

Memento mori

Memento mori – skúste sa v zhone svojich povinností na chvíľu zastaviť. Popremýšľajte, či to všetko za čím sa naháňate stojí naozaj za to.

Náš život nie je nekonečný – majte to prosím na pamäti.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *