Počujete to denne z každej strany – zarobte ich, kúpte si za ne, požičajte si ich, vyhrajte ich, užívajte ich. Zdá sa akoby všetko na nich stálo a padalo. No nestojí a ani nepadá. Honba za peniazmi je len mámivá ilúzia ktorá mnohých oberá o skutočne naplnený život. Nedajte sa ňou zmiasť, naplnený život je možný aj bez preplneného trezoru.
Ak ste klikli na tento článok, pravdepodobne sa už tak trochu zamýšľate nad tým o čom vlastne život je.
Viem, predstava, že peniaze vám umožnia prežiť parádny život je lákavá aj pre vás. A priznajme si, aj pomerne rozšírená.
Aj vy sa veziete?
Možno ste naskočili do vlaku honby za peniazmi a možno sa v tom vlaku už nejaký čas veziete (a ani to netušíte).
Alebo? Alebo jednoducho uvažujete, že doň nastúpite.
A dôvod?
Jednoduchý.
Lebo zarábať veľké peniaze a môcť si dovoliť čokoľvek je také lákavé a zároveň trendy. A, navyše obdiv či závisť okolia. Tie sú tiež na nezaplatenie.
Mať, vlastniť, užívať, to je to, čo nám je neustále podsúvané. Reklama a marketing ťažia z ľudskej márnivosti.
Ten komu honba za peniazmi nehovorí nič samozrejme nezapadá do tohto trendu a dostáva automaticky nálepku – lenivec.
No a tí čo naskočili do vlaku časom zisťujú, že si kupujú veci ktoré nepotrebujú, za peniaze ktoré nemajú, aby urobili dojem na ľudí, ktorých aj tak nemajú radi.
Honba za peniazmi ako príčina kríz
Honba za peniazmi však neostáva bez následkov. Dôsledkom sú okrem iného aj osobné, rodinné či spoločenské krízy.
A, samozrejme aj tie ekonomické.
Aj za tou poslednou z roku 2008 bola honba za peniazmi. Chamtivosť niektorých finančníkov a ich konania vyústila do globálnej krízy.
Určite ju máte ešte v živej pamäti, všakže?
Pár storočí dozadu to ale nebolo iné. Neidealizujme si to.
Len si spomeňte na Amsterdamskú krízu tulipánov z roku 1637. Obchodníci začali skupovať cibuľky tulipánov v dôsledku čoho rástli ich ceny do závratných výšok. A to až takých, že za jednu cibuľku zaplatili približne toľko, koľko na dnešné pomery stojí luxusné auto v slušnej výbave.
Bublina však praskla, keď prišlo na predávanie – kupujúci neboli ochotní zaplatiť za cibuľky premrštenú cenu. Nakoniec sa cibuľky predávali za zlomok ich pôvodne nafúknutej ceny.
Kvôli honbe za peniazmi stratil úprimný vzťah so synom a manželkou
Istý čas som pracovne žil v Spojenom kráľovstve.
Spoznal som tam Mariusza. Dravého a pracovitého muža v stredných rokoch -neukojiteľne lačného po peniazoch. Bol z Poľska z oblasti Mazur.
Debatovať sa s ním dalo iba o dvoch oblastiach.
Peniaze a majetok.
O tých dokázal rozprávať s takým zápalom, že prestal vnímať všetko naokolo.
V istom období som s Mariuszom pracoval oveľa viac ako zvyčajne. Bola to príležitosť pokúsiť sa o niečo hlbšie debaty.
Aj keď nechcel veľa prezradiť o svojom súkromí, niečo predsa naznačil.
Najprv chcel po svadbe zarobiť na byt. Keď mali byt, zatúžil po dome. A keď mali dom zatúžil po aute atď. Z pôvodne normálnej túžby po bývaní sa stal nekončiaci maratón a honba za peniazmi.
Výsledok?
Syn k nemu nemal takmer žiadny vzťah. V Mariuszovi videl iba bankomat na peniaze.
S manželkou si tiež nemali moc čo povedať keď prišiel domov. Po materiálnej stránke vlastnili síce všetko čo potrebovali, no aj tak panoval medzi nimi chlad.
Chlad zo vzájomného odcudzenia.
Paradoxne, najviac sa tešili obaja, keď Mariusz išiel na nový turnus do práce.
Smutné.
Keď v istom momente pri našom rozhovore Mariuszovi náznakom krivilo ústami mal som pocit, že by to možno aj chcel zmeniť.
Ten pocit ma však rýchlo opustil, keď mykol ramenom a zahlásil „dávaj, do roboty treba, zarábať peniaze treba“…
Mariusza nezmenili ani naštrbené vzťahy v rodine. V honbe za peniazmi a zarábaním nemal čas na ne myslieť. Úplne ho zaslepili a ošialili.
Jeho svet sa zúžil iba do jedného bodu. Zarábania peňazí. Veľa peňazí. A potom to všetkým ukazovať okoliu.
Bohužiaľ, tento príbeh nie je nijakou zriedkavosťou. S podobnými sa určite stretávate aj vy vo svojom okolí.
Mal všetko čo si zaprial a predsa cítil, že všetko je to iba márnosť
Aj keď vyššie spomenutý Mariusz nenašiel uspokojenie svojho hladu po peniazoch, kráľ Šalamún vycítil, že naplnenie nespočíva v peniazoch a majetku.
Kráľ Šalamún patril pravdepodobne medzi najmúdrejších a najbohatších ľudí, ktorí kedy žili na zemi. Mohol si dovoliť a dopriať všetko čo si len zažiadal.
V knihe Kazateľ, ktorej autorstvo mu pripisujú aj tak píše aká márnosť je upnúť sa na pozemské pôžitky, bohatstvo či slávu.
Veď uznajte sami. Nižšie je úryvok z knihy Kazateľ:
„Uskutočnil som veľké dielo: postavil som si (skvelé) domy a vysadil som si vinice.
Nadobudol som si otrokov a otrokyne, aj domácej čeľade som mal (prehojne). Aj stád rožného dobytka a oviec som mal viac ako všetci moji predchodcovia v Jeruzaleme.
Nahromadil som si striebra a zlata, (vzácne) poklady, aké (dodávajú) králi a mestá. Zadovážil som si spevákov a speváčky, doprial som si všemožné pôžitky ľudských synov; množstvo žien.
Stal som sa takým mocným, že som prevýšil všetkých, čo boli kedy predo mnou v Jeruzaleme, (najmä) však tým, že pri mne stále zotrvávala múdrosť. Čokoľvek si zažiadali moje oči, neodoprel som im ničoho.
Srdce som si neodtiahol od nijakej slasti, doprial som slasti svojej mysli pri všetkých námahách, veď mi to bolo odmenou za všetky moje námahy.
Potom som obrátil pozornosť na všetky svoje činy, aké (kedy) prevádzali moje ruky, a tiež na všetky námahy, ktoré som vynaložil pri ich prevádzaní. A hľa, všetko to bola márnosť a honba za vetrom, lebo z toho nebolo osohu pod slnkom.“
Zmysel nachádzal v tom, čo ho presahuje
Úryvok z knihy Kazateľ znie to tak trošku depresívne, všakže? Hlavne keď si uvedomíme, že sa tieto slova pripisujú človeku, ktorý nebol žiaden chudáčisko.
Šalamún nenachádza zmysel v majetku a zlate ale v tom, čo ho presahuje. V Bohu.
Kniha Kazateľ má viac než dvetisíc rokov, no jej myšlienky sú stále aktuálne.
Dnes sme síce technologicky vyspelejší ako za čias Šalamúna, ale chamtivosť a túžba mať a vlastniť je v nás rovnaká.
Ak teda Šalamún nenašiel naplnenie bohatstve a peniazoch, nenájdeme ho ani my. Nemá zmysel objavovať nanovo koleso a skúšať to na vlastnej koži. Náš život je príliš krátky a drahý na to aby sme ním takto plytvali.
Viac sa nad našou pominuteľnosťou a časom ktorý máme k dispozícii zamýšľam v inom mojom článku nazvanom Memento mori. Skúste pozrieť aj ten.
Ani mnohí v súčasnosti nenašli naplnenie v peniazoch a majetku
Aj vás vždy prekvapí, keď si prečítate o problémoch niektorých verejne známych ľudí?
Sú finančne zabezpečení oni aj ich potomstvo na dekády dopredu. No aj tak si siahajú na život, berú drogy pijú. Ubližujú si.
Ako to je vôbec možné?
Čo ich vedie k tomu vedie?
Ťažko zovšeobecňovať ale pokiaľ nejde o psychický problém, často sú za tým ľudia a vzťahy s nimi.
Paradoxné je, že čím bohatší a slávnejší sú ľudia, tým viac sa okolo nich motajú osoby, ktorí sú s nimi s vypočítavosti.
Áno, sú to poväčšine povrchné vzťahy.
Vzťahy v ktorých chýba lojalita a úprimná príslušnosť k sebe navzájom.
Potreba patriť niekam, mať rovnaké hodnoty či rovnaký cieľ
V knihe Kmeň sa nad šťastím človeka zamýšľa aj Sebastian Junger.
Podľa Jungera je v nás zakorenená túžba patriť niekam. Byť súčasťou kmeňa, mať rovnaký cieľ.
V súčasnom západnom svete sa podľa Jungera popretŕhali kmeňové väzby. Dnešní ľudia sa preto cítia často nezaradení, z čoho pramení ich vnútorné nešťastie.
Kľúč k psychologickej záchrane ľudí dneška podľa neho tkvie v obnovení kmeňových väzieb.
Teda nie peniaze a majetok. Dôležité sú vzťahy v kmeni. Tie sú podstatné pre naše vnútorné šťastie a životné naplnenie.
Pod kmeňom si pokojne môžeme predstaviť, rodinu, priateľov, cirkev a pod. Teda skupiny, v ktorých sa môžu jednotlivci o seba oprieť.
Kmene kde vládne úprimnosť, prirodzená lojalita a úcta.
Firma v ktorej je všetko založené na bezohľadnej súťaži, intrigách, ohováraní a honbe za peniazmi nikdy nemôže byť takým kmeňom.
To je aj dôvod, prečo prichádzajú mnohí z práce duševne vyčerpaní a bez vnútorného naplnenia.
Steve Jobs a honba za peniazmi
A, pokiaľ sa už bavíme o firmách určite vám meno Steve Jobs niečo hovorí. Bol spoluzakladateľom spoločnosti Apple Inc.
Áno, tej s odhryznutým jablkom, ktorej výrobky chcú mať dnes všetci mladí.
Bohužiaľ, v roku 2011 zomrel na rakovinu. Mal iba 56 rokov.
Pokiaľ ide o podnikanie a biznis, dotiahol to naozaj ďaleko. Často je považovaný za akýsi vzor úspešných.
Spisovateľ Walter Isaacson autor jeho životopisu však o ňom píše, že Jobs nikdy nechcel aby bol jeho život ovplyvnený chamtivosťou a peniazmi.
V jednom ich rozhovore mu Jobs dokonca povedal, ako sa veľa ľudí v Apple zmenilo po vstupe firmy na burzu.
Odrazu tí milí a fajn ľudia začali nakupovať luxusné autá a posielať manželky na plastiky. Zmenili sa na bizarné osoby.
Jobs na smrteľnej posteli
Aj keď bol Jobs naozaj bohatý muž, nepodarilo sa mu zvíťaziť nad ťažkou chorobou. Známe sú však jeho myšlienky pred smrťou.
Hovorí, že dosiahol vrchol úspechu v biznise a pre mnohých je stelesnením úspechu. Okrem práce však zažíval málo radosti.
Na konci je bohatstvo bolo len aspektom života na ktoré si zvykol.
Keď si premietal svoj život na smrteľnej posteli, uvedomil si mnohé. Najmä však to, že bohatstvo a uznanie stratilo význam v tvári v tvár blížiacej sa smrti.
Pokiaľ človek nadobudne viac bohatstva ako potrebuje, mal by sa venovať niečomu inému. Tomu čo s bohatstvom nesúvisí.
Nech je to niečo oveľa hodnotnejšie. Vzťahy, umenie, sny z mladosti.
Nepretržitá honba za peniazmi a bohatstvom nás premieňa na pokrivené osoby.
Boh nám dal zmysly a možnosť cítiť lásku v srdci každého. Nie ilúziu, ktorú prináša bohatstvo. Ktoré si navyše nemôže zobrať na druhý svet.
Máme si ochraňovať lásku k svojej rodine, lásku k svojim priateľom. Máme sa mať aj my sami radi a s láskou sa starať o druhých.
Hlboké myšlienky od Jobsa, nad ktorými sa oplatí zamyslieť.
Čo poviete?
Sú teda peniaze zlé?
Podľa mňa otázka takto vôbec nestojí. Peniaze nie sú vo svojej podstate ani dobré ani zlé. Sú nástrojom. Prostriedkom výmeny – hodnoty.
Každý, kto dnes odsudzuje peniaze a praje si aby neexistovali asi ani nevie o čom hovorí.
Netvrdím, že barterový obchod – teda výmena tovaru či služby za iný tovar a službu nie je za určitých okolností možný. No v našom civilizačnom okruhu pre drvivú väčšinu ľudí takmer nedosiahnuteľný.
A navyše, kto by chcel za naprogramovanie stránky, obloženie kúpeľne či právne služby desať oviec alebo kŕdeľ husí? Uznajte.
Takže buďme k sebe úprimní – vráťme sa na zem a prestaňme snívať o svete bez peňazí.
Pokiaľ vnímame peniaze ako nástroj, ktorý nám pomáha, uľahčuje a zabezpečuje životné potreby – potom je všetko tak ako má byť.
Nástroj sa mení iba v rukách človeka na dobrý alebo zlý.
Poznáte to prirovnanie s nožom, či nie? Môžete ním odrezať chlieb ale tiež ublížiť. Rovnaké to je aj s peniazmi.
Peniaze samé o sebe teda nie sú vôbec zlé. Dokonca si myslím, že rozumné a hospodárne narábanie s nimi je svojim spôsobom cnosťou.
Zlá a zvrátená je iba neutíchajúca túžba mať ich stále viac a viac. Neuspokojiť sa. Nehľadať hlbšie naplnenie v živote. Postaviť peniaze na piedestál a klaňať sa im ako svojmu bôžikovi.
Čomu dávate vo svojom živote prednosť vy? Je to honba za peniazmi alebo naplnený život.
Odpoveď cítite a poznáte iba vy.