Karierizmus. Pasca, ktorá oberá mnohých o spokojný život

Karierizmus

Možno si občas kladiete otázku, prečo niekomu nestačí k spokojnosti práca prostredníctvom ktorej je užitočný druhým. Práca, ktorá mu dáva zmysel a ktorá ho dôstojne živí. Čím to je, že sa niekto potrebuje za každú cenu driapať po kariérnom rebríčku? Prečo niekomu prináša uspokojenie karierizmus – honba za povýšením, funkciami, mocou a uznaním okolia?

Ak by som sa opýtal, či viete o čom a o kom je reč, časť by s ľahkým úsmevom súhlasne pokývala hlavou.

Je možné, že ste s mali tú „česť“ vidieť „kúsky“ karieristu v akcii.

Alebo,?

Alebo máte ku karierizmu vykročené vy sami. Možno nie vlastnou vinou. Len sa pohybujete v dravom prostredí v ktorom je karierizmus považovaný za normu. A vy sa tej „norme“ postupne chtiac-nechtiac podvoľujete.

Nech je to už akokoľvek. Nie je hlúpe naháňať sa celý produktívny život len za kariérou a funkciami?

Podľa mňa to hlúposť je. Navyše je to aj pasca, ktorá je založená na novodobej ideológii úspechu.

Výsledkom býva – prázdnota, vyhorenie, porovnávanie, frustrácia a zanedbávanie vzťahov. A na sklonku života navyše výčitka – na čo ten karierizmus bol vlastne dobrý?

Čo ten karierizmus teda je?

Karierizmus čo je

Podľa Slovníka ide o bezohľadnú snahu po uplatnení. Môže ním byť tiež označovaná bezohľadná honba za kariérou a úspechom v práci, povolaní či v živote.

Karierista je jednoducho človek, ktorý chce všetkými prostriedkami a za každú cenu dosiahnuť vysoké postavenie, úspech či urobiť kariéru.

V pracovnej ale aj v spoločenskej oblasti si ide bezhlavo a bez okolkov za svojim cieľom. Často na úkor vzťahov, rodiny, priateľov, koníčkov. Čo je smutné, nezriedka aj zdravia.

Je „posadnutý“ úspechom, funkciami, povýšením, mocou.

A, samozrejme uznaním a ocenením.

Nie, nejde o prirodzenú túžbu po uplatnení, ktorá je asi v každom z nás. Ide o neprirodzené pachtenie a súťaženie.

Je to nezdravé a nenormálne.

Čo karierizmus nie je?

Karierizmus čo nie je

Je teda dosiahnutie úspechu v pracovnej oblasti či povolaní karierizmom?

Ak by sme sa pozerali na tých čo niečo v živote dosiahli touto optikou, bola by pokrivená.

Pokiaľ by mal byť každý pracovný či spoločenský úspech prejavom karierizmu, potom by sme boli asi všetci tak trochu karieristi. Pretože veľká časť z nás už niečo dosiahla. Hoci možno iba malé.

Karierizmus by bol v tomto zmysle samozrejme hlúposť.

Uznajte sami.

Navyše, načo by sme sa o niečo snažili, ak by bol na konci dňa úspech aj tak považovaný za prejav karierizmu?

Takže ako?

Odpoveď je zdanlivo jednoduchá – úspech, ktorý prichádza z prirodzeného zápalu pre vec, talentu, pracovitosti a úprimnej snahy byť užitočným pre druhých – nemožno vnímať ako prejav karierizmu.

Ideológia úspechu

Karierizmus ideológia

Ak sa domnievate, že karierizmus je novodobý jav, musím vás sklamať.

Nie je.

Známy je možno tak dlho ako je staré ľudstvo samo. Aj keď mal v každom období svoju osobitú formu. A asi aj označenie.

Pravdou však je, že v histórii to bola prevažne mužská záležitosť.

Určite neprekvapí, že sa spájal najmä s bojovníkmi. Nevyhol sa ani vodcom, vzdelancom, politikom a pod.

V súčasnosti však v našej západnej civilizácii karierizmus neobchádza ani ženy.

Premotivovaní

Karierizmus premotivovaní

Extrémne nezdravá motivácia. Áno aj tá má svoj podiel na stále sa rozširujúcom karierizme. Internet je natrieskaný motivátormi a motivačnými citátmi o úspechu, peniazoch či kariére. Tak ako ešte nikdy.

Žiadne prekvapenie.

Prekvapením skôr je, že mnohí novodobí motivátori v podstate nič hlbšie neprinášajú. Teda okrem toho, že recyklujú rady iných a balia ich do lákavého pozlátka.

V horšom prípade zneužívajú ľudskú dôverčivosť a sľubujú nesplniteľné.

V biznise založenom na motivácii sa napríklad v USA točia nemalé peniaze.

Odhaduje sa, že v roku 2021 bude mať tento biznis hodnotu približne 11 miliárd dolárov. V roku 2025 dokonca až 14 miliárd dolárov.

Dravosť a honba po kariérnom postupe je sústavne vštepovaná do nášho podvedomia.

Akoby hodnota človeka často závisela iba od toho čo dokázal alebo čím je.

Je to nebezpečná pasca, hlavne pre mladých. Vidina kariérneho postupu, peňazí a obdivu – sa stáva pre mnohých životným cieľom.

Ak máte okolo tridsiatky a žiadnu rozbehnutú kariéru – pre premotivovaných karieristov ste stratená existencia.

Práca 24/7

Karierizmus prepracovanosť

Viete čo je „benzínom“ karierizmu? Poháňa ho niečo veľmi cenné. Váš čas.

Chce a potrebuje veľa času.

More času.

Karierizmus vyžaduje aby mu bolo podriadené všetko. Vaše súkromie, vaša rodina, vaše vzťahy, vaše hoby.

Je možné, že v istom momente sa zleje vaša práca a život mimo práce do jedného celku. A vy pracujete 80 a viac hodín týždenne.

Lebo?

Lebo karierizmus potrebuje veľa času a veľa driny. Až potom príde vytúžený „oddych, uznanie, povýšenie či bohatstvo“.

Veď, tak to poväčšine tvrdia tí novodobí (guruovia).

Ruku na srdce. Ak by to bola pravda, potom by tvrdo pracujúci ľudia na stavbách, v lesoch, v poľnohospodárstve či fabrikách boli najúspešnejší na svete.

Čo, samozrejme nie sú.

Pracovať 70 – 80 hodín týždenne, možno síce považovať za istý spôsob ako prekonať vašu konkurenciu. No je tam niečo, čo by ste mali mať na zreteli – NEMÁTE UŽ ŽIADEN ŽIVOT.

Vyhorenie

Karierizmus vyhorenie

Fungovať na vysokých obrátkach bez oddychu a dlhodobo, dokáže bez ujmy málokto.

Dovolím si povedať, že asi nikto normálny.

Naše telá majú svoje limity. Či si to niekto chce priznať alebo nie. Je to biologický fakt a realita zároveň.

Áno, je pravda, že sme rozdielni a že každý má inú kapacitu „bateriek“. Kým jednému je málo 10+ hodín spánku, iný si vystačí pokojne so šiestimi.

To ale nič nemení na tom, že naša energia a výkon sú obmedzené.

Ak si to včas človek neuvedomí a nevybalansuje svoj život – jednoducho vyhorí. Nestane sa to možno za týždeň ani za mesiac. No, skôr či neskôr sa dostaví.

Vyhorenie pritom ohrozuje najmä profesie, ktoré pracujú s ľuďmi. Ide napríklad o sociálnych pracovníkov, manažérov, zdravotníkov, lekárov, učiteľov či právnikov atď.

Karierizmus a vyhorenie sú veľmi prepojené.

Biologické hodiny neúprosne tikajú

Biologické hodiny

Áno, viem, nie každý je vhodný alebo nastavený na rodinný život.

Nie je na tom nič zlé a ani poburujúce. Niekomu je jednoducho samému dobre. Alebo, sa rodinného života dobrovoľne zriekne na základe svojho povolania – napr. kňaz, rehoľníčka a pod.

Ak sa teda niekto rozhodne prežiť single život, fajn. Rešpekt.

Na druhú stranu, sú tu aj tí, ktorí chcú rodinu, deti a „normálny“ život.

Chcú. Ale až vtedy, keď niečo kariérne dosiahnu. A tak sa pachtia a štverajú po kariérnom rebríčku. Keď však vyštverajú na jeho vrchol, neraz si uvedomia, že je na deti prineskoro.

Teda, nie, že by deti nechceli alebo ich nevedeli zabezpečiť.

Práve naopak, v tomto štádiu ich mnohí chcú a vedeli by ich kráľovsky zabezpečiť. Problém je však biológia, ktorá nepustí.

Pokiaľ ide o ženu, jej telo má obmedzený čas, kedy je schopná prirodzenou cestou splodiť a porodiť zdravé dieťa. Je to opäť realita, pred ktorou sa nedá utiecť ani zatvárať oči.

Muži síce nie sú limitovaní tak ako ženy, no aj tak im v istom zmysle tikajú biologické hodiny.

Vek, karierizmus a stresmi nabitý život majú značný vplyv na plodnosť mužov. Ak si myslíte, že preháňam, pokojne si prečítajte napr. niečo o „podnikateľskom syndróme“.

Výčitky na sklonku života

Keď je človek plný síl a energie často si neuvedomí ako rýchlo plynie čas. V dvadsiatke si myslí, že má všetko pred sebou a jeho možnosti sú takmer neobmedzené.

O dekádu neskôr si možno všimne prvý šedivý vlas alebo vrásku ktorá ho trošku znepokojí. Stále však vníma, že má more času k dispozícii.

Zvyčajne okolo štyridsiatky sa človek začne zamýšľať nad sebou a svojim životom. Prichádza prvé bilancovanie a nezriedka aj kríza stredného veku.

Štyridsaťročný človek už má čo to odžité. Uvedomuje si, že jeho čas je limitovaný. V ideálnom prípade je práve v polovici života.

Mnohí si v tomto období života uvedomia, márnivosť a zbytočnosť pachtenia sa za kariérou.

Nezriedka sa stáva, že zmenia svoju životosprávu ale aj postoj k sebe samému, k ľuďom, práci či vzťahom.

Je fajn, ak to urobia v tomto štádiu života, pretože je veľká šanca, že prežijú ešte naplnenú druhú časť života.

Horšie sú na tom však tí, ktorí nepočúvajú svoje vnútro. Nepočúvajú ten neúprosný krik z ich vnútra, ktorý im dáva jasne najavo, že to pachtenie a karierizmus ich nerobia a neurobia nikdy šťastnejšími.

To, že mali ten vnútorný hlas si často uvedomia neskoro. Často až na sklonku života, či na smrteľnej posteli.

Banujú, že príliš veľa pracovali

Karierizmus na sklonku života

V mojom článku Memento mori – nemrhajte životom. Je na to príliš krátky sa zoberám tým, čo ľudia ľutujú na konci života.

Jednou z vecí, ktoré ľudia pred smrťou zvyknú ľutovať je to, že veľa pracovali. Tak veľmi pracovali, až im život utiekol pomedzi prsty. Ich kariéra síce trvala istý čas, no potom ich aj tak nahradili noví, mladší, produktívnejší.

Dnes si na nich sotva niekto spomenie. Navyše prišli aj o úprimné vzťahy, ktoré celý život zanedbávali. Je to pre nich určite bolestivé zistenie.

Všetci tí, čo dávajú kariéru na prvé miesto vo svojich životoch by mali mať na zreteli to, že všetko je dočasné. Aj ich chvíľková sláva, moc, funkcie, tituly či úspech.

Všetko raz pominie.

Rebrík opretý o nesprávnu stenu

Rebrík nesprávna stena

Opýtali ste sa niekedy sami seba, či je ten váš životný rebrík opretý o správnu stenu?

Zamýšľali ste sa nad tým, či robíte to, čo vás skutočne napĺňa?

Ak ste to nikdy neurobili, mali by ste si na to nájsť čas.

Naozaj!

Možno zistíte, že venujete svoj čas a energiu veciam, ktoré vás nenapĺňajú.

Ak je to tak, neboli by ste žiadna výnimka. Pretože podľa Gallupovho výskumu značná časť populácie nie je spokojná so svojou prácou.

Karierista nemá čas na takéto otázky, pretože je naplno zamestnaný dosahovaním cieľov a úspechu.

Keby sa stíšil a zahĺbil do seba, možno by prišiel na to, že to čo robí, robí iba pre status a uznanie okolia. A nie preto, že ho to skutočne napĺňa.

Jednoducho by v predstihu zistil, že ten jeho rebrík je opretý o nesprávnu stenu. Predišiel by tak sklamaniu, ktoré by naňho čakalo na vrchole nesprávne opretého rebríka.

Bohužiaľ, karierista tieto veci len zriedka zbadá včas. Väčšinou ho k tomu prinútia okolnosti – rozpadajúce sa vzťahy, vyhorenie, zdravotné problémy a pod.

10% z 24 hodín

Spoločný čas

Viete koľko to je?

144 minút.

Je to iba malá časť z celého dňa.

Koľkí karieristi si však nevedia nájsť ani len tento čas pre seba, svoju rodinu, deti či blízkych?

Všetko ostatné, čo sa týka práce a kariéry im je prednejšie.

Smutné, ale v mnohých prípadoch bohužiaľ reálne.

Nie karierizmus ale kvalitné vzťahy nás skutočne napĺňajú a robia šťastnými

Karierizmus vzťahy

Hardvardova Univerzita sa venuje viac než 80 rokov zaujímavému výskumu. Ide o dlhoročný výskum, ktorý je zameraný na spokojnosť v živote.

Podľa uvedeného výskumu existuje priamy súvis medzi kvalitou vzťahov a pocitom šťastia, či životného naplnenia.

Z výskumu vyplýva okrem iného aj to, že čím úprimnejšie a kvalitnejšie vzťahy máme, tým spokojnejší a šťastnejší je náš život.

Karierizmus nás teda nikdy neurobí skutočne šťastnejšími. Práve naopak, oberie nás o radosť zo skutočného života a úprimných vzťahov.

Skúsme mať teda na mysli to, že nežijeme preto aby sme pracovali, ale pracujeme preto aby sme žili.