Kategória: Nezaradené

Počujete to denne z každej strany – zarobte ich, kúpte si za ne, požičajte si ich, vyhrajte ich, užívajte ich. Zdá sa akoby všetko na nich stálo a padalo. No nestojí a ani nepadá. Honba za peniazmi je len mámivá ilúzia ktorá mnohých oberá o skutočne naplnený život. Nedajte sa ňou zmiasť, naplnený život je možný aj bez preplneného trezoru.

Ak ste klikli na tento článok, pravdepodobne sa už tak trochu zamýšľate nad tým o čom vlastne život je.

Viem, predstava, že peniaze vám umožnia prežiť parádny život je lákavá aj pre vás. A priznajme si, aj pomerne rozšírená.

Aj vy sa veziete?

Možno ste naskočili do vlaku honby za peniazmi a možno sa v tom vlaku už nejaký čas veziete (a ani to netušíte).

Alebo? Alebo jednoducho uvažujete, že doň nastúpite.

A dôvod?

Jednoduchý.

Lebo zarábať veľké peniaze a môcť si dovoliť čokoľvek je také lákavé a zároveň trendy. A, navyše obdiv či závisť okolia. Tie sú tiež na nezaplatenie.

Mať, vlastniť, užívať, to je to, čo nám je neustále podsúvané. Reklama a marketing ťažia z ľudskej márnivosti.

Ten komu honba za peniazmi nehovorí nič samozrejme nezapadá do tohto trendu a dostáva automaticky nálepku – lenivec.

No a tí čo naskočili do vlaku časom zisťujú, že si kupujú veci ktoré nepotrebujú, za peniaze ktoré nemajú, aby urobili dojem na ľudí, ktorých aj tak nemajú radi.

Honba za peniazmi ako príčina kríz

Honba za peniazmi však neostáva bez následkov. Dôsledkom sú okrem iného aj osobné, rodinné či spoločenské krízy.

A, samozrejme aj tie ekonomické.

Aj za tou poslednou z roku 2008 bola honba za peniazmi. Chamtivosť niektorých finančníkov a ich konania vyústila do globálnej krízy.

Určite ju máte ešte v živej pamäti, všakže?

Pár storočí dozadu to ale nebolo iné. Neidealizujme si to.

Len si spomeňte na Amsterdamskú krízu tulipánov z roku 1637. Obchodníci začali skupovať cibuľky tulipánov v dôsledku čoho rástli ich ceny do závratných výšok. A to až takých, že za jednu cibuľku zaplatili približne toľko, koľko na dnešné pomery stojí luxusné auto v slušnej výbave.

Bublina však praskla, keď prišlo na predávanie – kupujúci neboli ochotní zaplatiť za cibuľky premrštenú cenu. Nakoniec sa cibuľky predávali za zlomok ich pôvodne nafúknutej ceny.

Kvôli honbe za peniazmi stratil úprimný vzťah so synom a manželkou

Istý čas som pracovne žil v Spojenom kráľovstve.

Spoznal som tam Mariusza. Dravého a pracovitého muža v stredných rokoch -neukojiteľne lačného po peniazoch. Bol z Poľska z oblasti Mazur.

Debatovať sa s ním dalo iba o dvoch oblastiach.

Peniaze a majetok.

O tých dokázal rozprávať s takým zápalom, že prestal vnímať všetko naokolo.

V istom období som s Mariuszom pracoval oveľa viac ako zvyčajne. Bola to príležitosť pokúsiť sa o niečo hlbšie debaty.

Aj keď nechcel veľa prezradiť o svojom súkromí, niečo predsa naznačil.

Najprv chcel po svadbe zarobiť na byt. Keď mali byt, zatúžil po dome. A keď mali dom zatúžil po aute atď. Z pôvodne normálnej túžby po bývaní sa stal nekončiaci maratón a honba za peniazmi.

Výsledok?

Syn k nemu nemal takmer žiadny vzťah. V Mariuszovi videl iba bankomat na peniaze.

S manželkou si tiež nemali moc čo povedať keď prišiel domov. Po materiálnej stránke vlastnili síce všetko čo potrebovali, no aj tak panoval medzi nimi chlad.

Chlad zo vzájomného odcudzenia.

Paradoxne, najviac sa tešili obaja, keď Mariusz išiel na nový turnus do práce.

Smutné.

Keď v istom momente pri našom rozhovore Mariuszovi náznakom krivilo ústami mal som pocit, že by to možno aj chcel zmeniť.

Ten pocit ma však rýchlo opustil, keď mykol ramenom a zahlásil „dávaj, do roboty treba, zarábať peniaze treba“…

Mariusza nezmenili ani naštrbené vzťahy v rodine. V honbe za peniazmi a zarábaním nemal čas na ne myslieť. Úplne ho zaslepili a ošialili.

Jeho svet sa zúžil iba do jedného bodu. Zarábania peňazí. Veľa peňazí. A potom to všetkým ukazovať okoliu.

Bohužiaľ, tento príbeh nie je nijakou zriedkavosťou. S podobnými sa určite stretávate aj vy vo svojom okolí.

Mal všetko čo si zaprial a predsa cítil, že všetko je to iba márnosť

Aj keď vyššie spomenutý Mariusz nenašiel uspokojenie svojho hladu po peniazoch, kráľ Šalamún vycítil, že naplnenie nespočíva v peniazoch a majetku.

Kráľ Šalamún patril pravdepodobne medzi najmúdrejších a najbohatších ľudí, ktorí kedy žili na zemi. Mohol si dovoliť a dopriať všetko čo si len zažiadal.

V knihe Kazateľ, ktorej autorstvo mu pripisujú aj tak píše aká márnosť je upnúť sa na pozemské pôžitky, bohatstvo či slávu.

Veď uznajte sami. Nižšie je úryvok z knihy Kazateľ:

„Uskutočnil som veľké dielo: postavil som si (skvelé) domy a vysadil som si vinice.

Nadobudol som si otrokov a otrokyne, aj domácej čeľade som mal (prehojne). Aj stád rožného dobytka a oviec som mal viac ako všetci moji predchodcovia v Jeruzaleme. 

Nahromadil som si striebra a zlata, (vzácne) poklady, aké (dodávajú) králi a mestá. Zadovážil som si spevákov a speváčky, doprial som si všemožné pôžitky ľudských synov; množstvo žien. 

Stal som sa takým mocným, že som prevýšil všetkých, čo boli kedy predo mnou v Jeruzaleme, (najmä) však tým, že pri mne stále zotrvávala múdrosť. Čokoľvek si zažiadali moje oči, neodoprel som im ničoho.

Srdce som si neodtiahol od nijakej slasti, doprial som slasti svojej mysli pri všetkých námahách, veď mi to bolo odmenou za všetky moje námahy. 

Potom som obrátil pozornosť na všetky svoje činy, aké (kedy) prevádzali moje ruky, a tiež na všetky námahy, ktoré som vynaložil pri ich prevádzaní. A hľa, všetko to bola márnosť a honba za vetrom, lebo z toho nebolo osohu pod slnkom.“

Zmysel nachádzal v tom, čo ho presahuje

Úryvok z knihy Kazateľ znie to tak trošku depresívne, všakže? Hlavne keď si uvedomíme, že sa tieto slova pripisujú človeku, ktorý nebol žiaden chudáčisko.

Šalamún nenachádza zmysel v majetku a zlate ale v tom, čo ho presahuje. V Bohu.

Kniha Kazateľ má viac než dvetisíc rokov, no jej myšlienky sú stále aktuálne.

Dnes sme síce technologicky vyspelejší ako za čias Šalamúna, ale chamtivosť a túžba mať a vlastniť je v nás rovnaká.

Ak teda Šalamún nenašiel naplnenie bohatstve a peniazoch, nenájdeme ho ani my. Nemá zmysel objavovať nanovo koleso a skúšať to na vlastnej koži. Náš život je príliš krátky a drahý na to aby sme ním takto plytvali.

Viac sa nad našou pominuteľnosťou a časom ktorý máme k dispozícii zamýšľam v inom mojom článku nazvanom Memento mori. Skúste pozrieť aj ten.

Ani mnohí v súčasnosti nenašli naplnenie v peniazoch a majetku

Aj vás vždy prekvapí, keď si prečítate o problémoch niektorých verejne známych ľudí?

Sú finančne zabezpečení oni aj ich potomstvo na dekády dopredu. No aj tak si siahajú na život, berú drogy pijú. Ubližujú si.

Ako to je vôbec možné?

Čo ich vedie k tomu vedie?

Ťažko zovšeobecňovať ale pokiaľ nejde o psychický problém, často sú za tým ľudia a vzťahy s nimi.

Paradoxné je, že čím bohatší a slávnejší sú ľudia, tým viac sa okolo nich motajú osoby, ktorí sú s nimi s vypočítavosti.

Áno, sú to poväčšine povrchné vzťahy.

Vzťahy v ktorých chýba lojalita a úprimná príslušnosť k sebe navzájom.

Potreba patriť niekam, mať rovnaké hodnoty či rovnaký cieľ

V knihe Kmeň sa nad šťastím človeka zamýšľa aj Sebastian Junger.

Podľa Jungera je v nás zakorenená túžba patriť niekam. Byť súčasťou kmeňa, mať rovnaký cieľ.

V súčasnom západnom svete sa podľa Jungera popretŕhali kmeňové väzby. Dnešní ľudia sa preto cítia často nezaradení, z čoho pramení ich vnútorné nešťastie.

Kľúč k psychologickej záchrane ľudí dneška podľa neho tkvie v obnovení kmeňových väzieb.

Teda nie peniaze a majetok. Dôležité sú vzťahy v kmeni. Tie sú podstatné pre naše vnútorné šťastie a životné naplnenie.

Pod kmeňom si pokojne môžeme predstaviť, rodinu, priateľov, cirkev a pod. Teda skupiny, v ktorých sa môžu jednotlivci o seba oprieť.

Kmene kde vládne úprimnosť, prirodzená lojalita a úcta.

Firma v ktorej je všetko založené na bezohľadnej súťaži, intrigách, ohováraní a honbe za peniazmi nikdy nemôže byť takým kmeňom.

To je aj dôvod, prečo prichádzajú mnohí z práce duševne vyčerpaní a bez vnútorného naplnenia.

Steve Jobs a honba za peniazmi

A, pokiaľ sa už bavíme o firmách určite vám meno Steve Jobs niečo hovorí. Bol spoluzakladateľom spoločnosti Apple Inc.

Áno, tej s odhryznutým jablkom, ktorej výrobky chcú mať dnes všetci mladí.

Bohužiaľ, v roku 2011 zomrel na rakovinu. Mal iba 56 rokov.

Pokiaľ ide o podnikanie a biznis, dotiahol to naozaj ďaleko. Často je považovaný za akýsi vzor úspešných.

Spisovateľ Walter Isaacson autor jeho životopisu však o ňom píše, že Jobs nikdy nechcel aby bol jeho život ovplyvnený chamtivosťou a peniazmi.

V jednom ich rozhovore mu Jobs dokonca povedal, ako sa veľa ľudí v Apple zmenilo po vstupe firmy na burzu.

Odrazu tí milí a fajn ľudia začali nakupovať luxusné autá a posielať manželky na plastiky. Zmenili sa na bizarné osoby.

Jobs na smrteľnej posteli

Aj keď bol Jobs naozaj bohatý muž, nepodarilo sa mu zvíťaziť nad ťažkou chorobou. Známe sú však jeho myšlienky pred smrťou.

Hovorí, že dosiahol vrchol úspechu v biznise a pre mnohých je stelesnením úspechu. Okrem práce však zažíval málo radosti.

Na konci je bohatstvo bolo len aspektom života na ktoré si zvykol.

Keď si premietal svoj život na smrteľnej posteli, uvedomil si mnohé. Najmä však to, že bohatstvo a uznanie stratilo význam v tvári v tvár blížiacej sa smrti.

Pokiaľ človek nadobudne viac bohatstva ako potrebuje, mal by sa venovať niečomu inému. Tomu čo s bohatstvom nesúvisí.

Nech je to niečo oveľa hodnotnejšie. Vzťahy, umenie, sny z mladosti.

Nepretržitá honba za peniazmi a bohatstvom nás premieňa na pokrivené osoby.

Boh nám dal zmysly a možnosť cítiť lásku v srdci každého. Nie ilúziu, ktorú prináša bohatstvo. Ktoré si navyše nemôže zobrať na druhý svet.

Máme si ochraňovať lásku k svojej rodine, lásku k svojim priateľom. Máme sa mať aj my sami radi a s láskou sa starať o druhých.

Hlboké myšlienky od Jobsa, nad ktorými sa oplatí zamyslieť.

Čo poviete?

Sú teda peniaze zlé?

Podľa mňa otázka takto vôbec nestojí. Peniaze nie sú vo svojej podstate ani dobré ani zlé. Sú nástrojom. Prostriedkom výmeny – hodnoty.

Každý, kto dnes odsudzuje peniaze a praje si aby neexistovali asi ani nevie o čom hovorí.

Netvrdím, že barterový obchod – teda výmena tovaru či služby za iný tovar a službu nie je za určitých okolností možný. No v našom civilizačnom okruhu pre drvivú väčšinu ľudí takmer nedosiahnuteľný.

A navyše, kto by chcel za naprogramovanie stránky, obloženie kúpeľne či právne služby desať oviec alebo kŕdeľ husí? Uznajte.

Takže buďme k sebe úprimní – vráťme sa na zem a prestaňme snívať o svete bez peňazí.

Pokiaľ vnímame peniaze ako nástroj, ktorý nám pomáha, uľahčuje a zabezpečuje životné potreby – potom je všetko tak ako má byť.

Nástroj sa mení iba v rukách človeka na dobrý alebo zlý.

Poznáte to prirovnanie s nožom, či nie? Môžete ním odrezať chlieb ale tiež ublížiť. Rovnaké to je aj s peniazmi.

Peniaze samé o sebe teda nie sú vôbec zlé. Dokonca si myslím, že rozumné a hospodárne narábanie s nimi je svojim spôsobom cnosťou.

Zlá a zvrátená je iba neutíchajúca túžba mať ich stále viac a viac. Neuspokojiť sa. Nehľadať hlbšie naplnenie v živote. Postaviť peniaze na piedestál a klaňať sa im ako svojmu bôžikovi.

Čomu dávate vo svojom živote prednosť vy? Je to honba za peniazmi alebo naplnený život.

Odpoveď cítite a poznáte iba vy.

Je také “cool” nerobiť nič a pritom si žiť ako kráľ. Alebo sa tak aspoň tváriť. Kým vy sa poctivo snažíte, tí druhí navôkol sa len ošívajú. Na konci dňa si aj napriek tomu “zlíznu smotánku”. Poctivá práca vo vašom vnímaní vyznieva ako niečo, čo nie je docenené a čo sa navyše ani neoplatí.

Takému pohľadu sa nie je čo čudovať, veď trend v spoločnosti je presne takýto. Obdivovaní sú tí, ktorí nájdu skratku či obídu systém. Tí, ktorí dodržiavajú pravidlá a robia veci poctivo sú považovaní za slabochov. V horšom prípade za blbcov, ktorí si poctivosťou škodia.

Oceňujeme kvalitu

Viete čo je ale zaujímavé? Väčšinou to tak býva len dovtedy, kým sa v živote nedostaneme do situácií, kedy potrebujeme aby pre nás bola vykonaná poctivá práca.

Neviem si predstaviť, kto by v prípade vážnych zdravotných komplikácií vedome oslovil treťotriedneho lekára.

Urobili by ste to? Vedome určite nie.

Tým som si absolútne istý.

Platí to rovnako pri remeselníkoch, či inak manuálne pracujúcich ľuďoch. Môžete si pokojne dosadiť hocijakú profesiu.

Poctivá práca nie je žiaden prežitok. Je to skutočnosť, ktorá sa týka našich životov.

V mojom článku preto nebudem pokračovať v trende zhadzovaní poctivej práce, ktoré tak často zaznieva medzi ľuďmi.

Práve naopak. Pokúsim sa o to, aby poctivá práca nevyznela ako prežitok, ale ako niečo, čo si zaslúži uznanie. V článku teda nájdete najmä to, prečo sa poctivá práca oplatí. Vždy, aj dnes.

Poctivá práca v praxi

Myslím, že sa nenájde nikto, kto by sa v živote nestretol s poctivou prácou. V rôznych obmenách. Mohlo to byť pokojne aj v úplne “bežných” veciach.

Napríklad kvalitný obed či obsluha v reštaurácii. Každého z nás poteší príjemná obsluha a kvalitné jedlo vo fajn prostredí. Spokojnosť, že za vaše peniaze dostávate to, čo ste si zaplatili. Keď sa necítite oklamaní chytráckym majiteľom reštaurácie či jej personálom.

Alebo? Alebo taká “banalita” čisté a udržiavané verejné toalety.

Určite poznáte ten pocit, keď ste na cestách a potrebujete si súrne odskočiť. Ak máte šťastie, nájdete platené verejné toalety. A ak máte extra šťastie, nájdete platené a udržiavané toalety.

Bohužiaľ, toto je v mnohých prípadoch utópia. Aj u nás na Slovensku sa také stáva.

Realita vyzerá potom tak, že vás “privíta” nevrlá obsluha, ktorá chce nekresťanské peniaze za neudržiavané a nehygienické priestory.

Čo urobíte?

S vysokou pravdepodobnosťou urobíte otočku o 180 stupňov a ak to okolnosti dovoľujú využijete “prírodnú scenériu”.

Ak taká možnosť nie je, pani za okienkom so zaťatými zubami zaplatíte.

Poctivá práca len „na oko“

Odvádzať poctivú prácu len vtedy, keď nám na to môžu prísť nie je skutočnou poctivosťou. Je to len vypočítavá prefíkanosť vydávaná za poctivú prácu.

Naproti tomu odvádzať poctivú prácu v každom prípade, či je zákazník, žena, dieťa, či je dotyčný veci znalý a či neznalý, či to šéf vidí alebo nevidí – to je poctivá práca v pravom zmysle slova.

Poctivá práca sa vyznačuje tiež tým, že ten, kto za ňou stojí nemusí byť hneď videný a ani ocenený. Sú situácie, kedy sa výsledok či uznanie dostaví s istým oneskorením.

To nie je príliš príjemná predstava pre tých, ktorí hľadajú okamžitý obdiv a potľapkanie po pleci.

A takých je veru dosť.

Iste uznáte, že je medzi nami kopec pózerov a hercov, ktorí parádne „klamú telom“.

Keď sú pod drobnohľadom a vedia, že ich práca bude hodnotená – zaberú. V opačnom prípade, urobia nanajvýš nevyhnutné minimum. Ak vôbec niečo urobia.

Nie, pózeri nie sú žiadni lajdáci. Pózeri vedia zabrať, ale iba tam, kde im z toho niečo kvapne. Kým doma majú pózeri vyšperkovaný každý detail, v práci idú na pol plynu.

Všimli ste si, že tí, ktorí nechcú odvádzať poctivú prácu zvyknú disponovať podobnými rysmi správania? Majú “dar” svoju nepoctivosť skvelo „obkecať“. V horšom prípade si dokonca „privlastniť“ zásluhy druhých.

Je jasné, že takáto taktika je krátkozraká. Hoci to “pózerom” nejaký čas vychádza, ľudia-zákazníci (nadriadení) to skôr či neskôr prekuknú.

Tak ako v mnohých iných prípadoch platí aj v tomto prípade staré známe: „dobrá zvesť sa šíri rýchlo a zlá ešte rýchlejšie“.

Má teda zmysel poctivá práca?

Pokiaľ teda chcete aby vaše služby či produkty dlhodobo vyhľadávali, bez poctivej práce sa nezaobídete. Rovnako to platí aj v prípade, keď je vašim jediným zákazníkom šéf.

Je možné, že reklama a marketing dokážu predať aj nepoctivú prácu. Ak áno, tak iba krátkodobo. Navyše si musíte uvedomiť, že produkty a služby si od vás nebudú donekonečna a zo zdvorilosti kupovať rodičia, krstná mama či súrodenci.

Pokiaľ niekoho oklamete svojou prácou, službou alebo produktom, podarí sa vám to zvyčajne iba raz. Opakovane sa dá vami oklamať iba blbec.

Na druhú stranu ak vždy odvádzate poctivú prácu – nemáte sa čoho obávať.

Aké výhody má poctivá práca?

Poctivá práca je najmä vašou vizitkou. Vizitkou, za ktorú sa nemusíte hanbiť. A to ani roky potom ako ste ju odviedli. Je to oveľa príjemnejšie ako tŕpnuť, kedy vašu nepoctivosť odhalia. Vo všetkom čo urobíte totiž nechávate kúsok seba. Svoju stopu.

Aké výhody teda má poctivá práca?

Inšpiruje

Stalo sa vám, že vás nadchla niečia práca? Precíznosť, kvalita, čistota? Ak áno, tak viete o čom je tento bod. Ľudia radi napodobňujú inšpiratívnych ľudí. A to nielen vyšpúlenými perami na Instagrame ale v každej oblasti života.

Ak odvádzate poctivú prácu je vysoko pravdepodobné, že ste vzorom. Pozitívnym vzorom. Či už pre svojich najbližších, alebo pre ľudí s ktorými prichádzate do styku.

Je možné, že vaša práca je na začiatku “reťazovej reakcie”, ktoré vedome či podvedome inšpiruje ľudí. Svojim konaním tak prispievate k tomu, že tento náš svet navôkol je lepším miestom na život. A to nie je rozhodne len tak nič.

Je vašou vizitkou

Dať si vyrobiť kvalitnú “vyčančanú” vizitku nie je žiadne umenie. Umením nie je ani zaplatiť za reklamu. Umením však je urobiť z vašej práce vizitku.

Každému, kto si pozrie vašu prácu by malo byť jasné, že nie ste povrchní a že si dávate na veciach záležať. Pokiaľ je to z vašej práce zrejmé, máte vyhraté.

O pracovné ponuky nemáte a ani nebude mať nikdy núdzu. Vaša práca je vašou najlepšou reklamou a zároveň referenciou.

Dovoľuje vám vypýtať si viac peňazí

Na trhu boli a vždy budú ľudia, ktorí idu tvrdo po cene. Títo ľudia nezvyknú pozerať na kvalitu práce. Priorita sú pre nich len peniaze. Toto ale nie je vaša cieľová skupina ktorú svojou prácou oslovujete.

Ak odvádzate poctivú prácu, s vysokou pravdepodobnosťou nie ste odkázaní na súperenie s cenou. Vašimi zákazníkmi sú ľudia či firmy (alebo šéf), ktoré si uvedomujú pridanú hodnotu poctivej práce.

V tej halde či mori ” lacných šmejdov” totiž vaša poctivá práca svieti ako svetlý maják. A keďže vy ponúkate kvalitu a nie kvantitu môžete si pokojne vypýtať viac. Vždy sa totiž nájdu ľudia, ktorí ocenia kvalitu a poctivosť.

Umožňuje vám pokojne spávať

Áno, pre vás možno samozrejmosť. Pokojný spánok ale rozhodne nemajú tí, ktorí fušujú a podvádzajú. Uvedomujú si totiž, že ich fušerina vyjde skôr či neskôr najavo. Možno sa na ňu nepríde hneď, isté však je, že sa na ňu skôr či neskôr príde.

Fušeri žijú v neustálom napätí, kedy ich odhalia a ako sa z toho potom vykrútia. Takýto život nie je plnohodnotným životom v pravom zmysle slova. Je to len prežívanie a neustále skrývanie sa.

Dáva vám vnútorné naplnenie

Človek je od svojej prirodzenosti nastavený tak, aby sa zlepšoval. Vďaka tomu sa dieťa po stovkách neúspešných pokusov naučí chodiť. Podobné to je aj s prácou ktorú vykonávate. Ak ju robíte s láskou a úprimne stále sa zlepšujete, hoci sa občas nedarí a niečo nevyjde. Dôležité je vnútorné nastavenie, robiť veci čo najlepšie. Takýmto spôsobom sa stávate krok po kroku profesionálom.

Určite viete, že zlepšovať sa môže iba ten, kto chce a kto svoju prácu odvádza poctivo.

Pre niekoho, kto si nezakladá na poctivej práci môže byť vnútorná spokojnosť druhoradá. Vy ste však iní, a preto vám poctivá práca poskytuje okrem obživy aj vnútorné naplnenie.

Vnútorné naplnenie nie je totiž nič, čo sa dá kúpiť. Je to jedinečný pocit, ktorý možno mať iba vtedy keď robíte veci najlepšie ako viete.

Poctivá práca vám prináša uznanie okolia

Tento bod považujete možno za bonusový. Poctivú prácu totiž nerobíte preto aby vás niekto obdivoval alebo vás chválil. Ak si to však niekto všimne, vždy do poteší a dodá nový vietor do vašich plachiet.

Odborní, zruční a schopní ľudia vždy požívali uznanie okolia a dnes tomu nie je inak. Ak ste skutoční odborníci, ktorí odvádzajú poctivú prácu ľudia navôkol nie sú slepí.

Pokiaľ nie sú predpojatí, závistliví alebo zákerní – vždy vašu prácu ocenia. Hoci len úprimnou pochvalou.

A to je tiež veľmi cenná referencia.

Nemyslíte?

Nedajte sa teda odradiť manipulatívnymi komentármi neprajníkov alebo pochybnosťami či ste dostatočne dobrí. Odvádzajte kvalitnú prácu nech robíte čokoľvek. Či ste riaditeľ korporácie, či pracujete vo fabrike za pásom, či umývate verejné toalety, či ste remeselník, lekár alebo právnik. Zmysel to má a vždy bude mať. A výsledok sa vždy dostaví.

Vždy.

Verte mi.

Áno, nemrhajte životom! Myslím to vážne. Latinské príslovie „Memento mori – pamätaj, že zomrieš“ je v tomto smere veľavravné. Ak potláčate myšlienky na smrť a presviedčate sa, že je ďaleko, robíte poriadnu hlúposť.

To, že vôbec nepreháňam by vám potvrdili mnohí ľudia na smrteľnej posteli. Viem, väčšina z nás sa s umierajúcimi ľuďmi nestretne nikdy. No tí, čo majú túto skúsenosť vedia o čom je reč. Pútavo o tom píše vo svojej knihe napr. Bronnie Wareová.

Nie, nechcem navodiť dojem, že každý, kto zomiera má nejaké sentimentálne ľútosti. Nebolo by to férové a ani pravdivé. Sú ľudia, ktorí umierajú pokojní a zmierení. Tak ako napríklad môj otec, hoci po ťažkej chorobe. Viem, že v jeho prípade mala na tom podiel aj hlboká viera, že smrťou náš život nekončí.

Memento mori a záver života

Počas mojich návštev ťažko chorého otca na paliatívnom oddelení som mal možnosť rozprávať sa so zdravotníckymi pracovníkmi. Niekedy to boli iba také tie zdvorilostné debaty ktoré poznáme asi všetci. Inokedy sa šlo aj do hĺbky. A reč bola aj o smrti a umieraní.

Popravde, niektoré z ich opisov neboli veľmi „fotogenické“ ak sa tajne nádejate.

Veď uznajte, človek ktorý bol počas svojho produktívneho života vplyvným, mocným či populárnym odrazu leží nemohúcne a je odkázaný na pomoc druhých.

Možno opustený a zatrpknutý. Možno s ťaživou myšlienkou na rozvrátené rodinné či iné vzťahy, ktoré po sebe zanechal.

Ak mu to zdravie a myseľ umožňuje, premieta si čo za života vykonal a čo nie. Čo mohol urobiť lepšie a v čom pochybil.

Ak človek žil naplnený a hodnotný život, je to rozhodne pokojnejšia rekapitulácia.

Pokiaľ však prežil život odtrhnutý od svojho skutočného “JA”, ide nepochybne o ťaživý pohľad späť do minulosti.

Čo teda ľudia najčastejšie banujú na smrteľnej posteli?

Nežili tak ako to vnútorne cítili

Napríklad to, že nežili tak ako to vnútorne cítili. Tak ako to chceli v skutočnosti oni sami. Nie tak ako to od nich očakávalo okolie. Podriaďovali sa nezmyselne mienke rodiny, známych, kolegov či susedov.

Len aby zapadli a len aby splnili to, čo sa od nich očakáva.

Nie, teraz nemám na mysli to, že mali rebelovať a robiť všetko naopak. Na mysli mám skôr to, že sa mali strach ukázať svoj potenciál. Báli sa plniť si svoje sny.

Aké plytvanie životom, svojimi darmi a talentmi. Potlačiť to skutočné v našom vnútri len preto, aby sme nevyzerali hlúpo, či odlišne.

Veď, čo si o nich pomyslia druhí?

Žili a robili len to, aby sa zapáčili druhým. V angličtine majú na to výstižné označenie „people pleaser“.

Práca na úkor skutočného života

Mnohí na sklonku života banujú aj to, že neúmerne veľa pracovali. A to až tak, že zabudli naozaj žiť.

Tých pár týždňov dovolenky v roku bolo príliš málo na to aby si uvedomili, že život je aj o niečom inom. Letné more a zimná lyžovačka nikdy nahradia kvantá hodín a dní strávených prácou a povinnosťami.

Za niekoľko dní dovolenky nejde vidieť, prežiť a dohnať všetko to zameškané.

Práca je spätá s našimi životmi a bez nej to nejde. Dáva nášmu životu často zmysel – hlavne ak je zameraná na pomoc druhým. Problémom sa stane až vtedy, keď je na prvom mieste a všetko sa jej podriaďuje.

Málo času s blízkymi

Pri záverečnej životnej rekapitulácii ľudia ľutujú aj to, že nevenovali rodine, priateľom a blízkym dostatočne veľa času. Mali veľakrát iný program a všetkých tých ľudí brali ako samozrejmosť.

V horšom prípade svoj drahocenný čas trávili s ľuďmi, ktorí o to nestáli a ani si to nevážili.

V najhoršom možnom prípade si rozvrátili vzťahy s blízkymi. Ich život bol potom založený iba na hneve a sporoch.

Mohol som byť… mohol som robiť… mohol som… mohol…

Memento mori – sme pominuteľní

Či si to chcete priznať alebo nie, naše dni sú spočítané. Niekomu je nadelené viac dní života inému menej.

Nič to ale nemení na skutočnosti, že o 100 rokov tu takmer nikto z nás nebude. Bez ohľadu na to, či ste pekní alebo škaredí, chudobní alebo bohatí, múdri či hlúpi. Skončili tak všetci. Najsilnejší králi ako aj poslední žobráci.

Absolútna rovnosť v našej ľudskej pominuteľnosti.

O pár desiatok rokov si na nás len sotva niekto spomenie. A o niekoľko stoviek rokov nebudú ani vedieť, že sme vôbec žili. Teda, to platí v prípade, že ste v živote neobjavili alebo neurobili niečo svetoborné.

Bohužiaľ, drvivá väčšina z nás nič také počas života nedosiahne.

Toto je šoková terapia a precitnutie najmä pre tých, ktorí si zakladajú na svojej povrchnej dôležitosti. Napríklad tej kariérnej. Týka sa to aj tých, čo vidia zmysel života v moci, peniazoch a súperení.

Koľko času máme teda k dispozícii?

V optimistickej verzii povedzme 80 rokov od narodenia. Optimistickej preto, lebo uvedené číslo neberie do úvahy predčasnú smrť (napr. infarkt, rakovina a pod.) spôsobenú našou životosprávou a civilizačnými faktormi.

Časť z nás sa preto 80-tky teda ani nedožije a zomrie medzi 60 – 70 rokom života. To preto ten optimizmus.

Ak máte teraz okolo 40-tky, potom máte pred sebou približne 2 000 týždňov života. A hoci sa toto číslo, môže zdať pomerne vysoké, skúste ubrať 1/3, ktorú prespíte.

To sme už na nejakých 1 300 týždňoch.

Ďalších približne 300 týždňov strávite v práci do dôchodkového veku 65 rokov (251 pracovných dní v roku x 8 hodín ÷ 24 hodín ÷ 7 dní v týždni x 25 rokov).

Sme na 1 000 týždňoch života, ktoré nám ostávajú. Málo? Veľa? Akurát?

Uhol pohľadu, všakže?

Koľkí z nás strávia ďalšie desiatky, možno stovky týždňov zaháľaním, podceňovaním a prokrastináciou?

Koľkí z nás premrhajú drahocenné týždne života prázdnymi či sprostými rečami? Koľkí z nás zahodia týždne života ohováraním a trávením času s toxickými ľuďmi?

Mnohí, viem.

A pritom si stačí tak málo. Uvedomiť, že čas ktorý máme k dispozícii sa nám každou sekundou kráti. Nenávratne.

Nie sme tu naveky, hoci mnohí sa tak správajú.

Život je okamih

Tých našich 80 rokov života je smiešna ničota oproti miliardám rokov, ktoré existuje a funguje vesmír. Náš život je v porovnaní s tým len okamih. Krátky záblesk padajúcej hviezdy na nebi.

Zistenie, ktoré nás má viesť k zamysleniu. Zamysleniu ako naložiť s našim životom tak, aby sme si to raz na smrteľnej posteli nevyčítali.

Možno viac času tráviť zmysluplne. S rodinou a ľuďmi ktorí si to zaslúžia. V práci, ktorá nás napĺňa. Možno viac času a pokojného života bez zbytočných sporov.

Náš život nemusí byť do sekundy nalinajkovaný a naplnený činnosťami. Môže v ňom byť pokojne aj oddych, pretože aj ten je dôležitý. Nielen pre naše telo ale aj pre dušu.

Najhlavnejšie však je, aby náš život bol skutočne našim životom a nie životom ktorý je iba jeho karikatúrou.

Veľavravné Memento mori

Memento mori – skúste sa v zhone svojich povinností na chvíľu zastaviť. Popremýšľajte, či to všetko za čím sa naháňate stojí naozaj za to.

Náš život nie je nekonečný – majte to prosím na pamäti.

Podceňujete sa a nepoznáte Dunningov-Krugerov efekt? Vedeli ste o tom, že súvisí s podceňovaním a preceňovaním schopností? Ak nie a zaujíma vás to, pokojne čítajte ďalej.

Ste odborník?

V nejakej oblasti máte už čo to naštudované či odpracované a v celku sa orientujete. Ľudia naokolo vás možno uznávajú a hoci to nepovedia nahlas – ste pre nich svojim spôsobom odborník.

Čím viac vedomostí, tým viac pokory

Zaujímavé však je, že vy takto o sebe neuvažujete. Podceňujete sa. Čím viac sa totiž naučíte a viete, tým viac si uvedomujete, koľko toho ešte neviete. A koľko toho ani nikdy nebudete môcť vedieť.

Fakt.

Akokoľvek sa môžete snažiť. Nie je v ľudských silách vedieť všetko.

Možno pre niekoho kruté ale pravdivé.

Je to ale úplne prirodzené a normálne. Pokiaľ , človek netrpí nijakou duševnou poruchou, nevyhnutne ho takéto zistenie musí viesť k zamysleniu a akejsi forme pokory.

Viem, že nič neviem

Sokrates o tom vedel svoje keď povedal staré známe: „Viem, že nič neviem“. A určite správne tušíte, že tento pán vedel toho v celku dosť.

Kým v renesancii postačovalo na uznanie a obdiv vzdelanie a rozhľad v niekoľkých vedných disciplínach, politike či kultúre – dnes by sa polyhistor pravdepodobne „nechytal“ na špecialistu v jednej oblasti (trebárs chirurga, fyzika, chemika, právnika).

Je to dané najmä tým, že v našich časoch rastú informácie a vedomosti takmer vo všetkých oblastiach raketovou rýchlosťou.

Novodobí „odborníci“

Na druhú stranu, asi ste postrehli, že v súčasnosti sa samozvanými polyhistormi stávajú iní. Teda najmä ľudia, ktorí si „narýchlo naštudujú“ pochybné webové stránky pasujúce iba do ich videnia sveta. Svoje „odborné“ myšlienky navyše podložia diskusiami na sociálnych sieťach a nepriestrelná argumentácia je na svete.

Takíto „samozvaní špecialisti“ sa vám vedia z fleku „odborne“ vyjadriť, k jadrovej fyzike, medzinárodnému právu, rakovine, futbalu… atď.

Výpočet dokáže byť poriadne dlhý. Veď, viete sami.

Skutoční odborníci

Naproti tomu skutočný odborník, ktorý sa venuje niektorej z týchto oblastí do hĺbky je omnoho zdržanlivejší. Skutočný odborník, ktorý pozná súvislosti a hĺbku problému dobre vie, že veci nie sú také jednoduché ako vyzerajú.

Dunningov-Krugerov efekt

V roku 1999 psychológovia David Dunning a Justin Kruger uskutočnili zaujímavý objav, ktorý presne vystihuje to o čom tento článok je. Na čo teda títo páni prišli?

Ak to úplne zjednoduším tak to môže znieť takto:

Neschopní ľudia značne preceňujú svoje schopnosti v porovnaní s inými, pričom majú väčšie ťažkosti poznať svoje skutočné schopnosti.

Naproti tomu múdri a kvalifikovaní ľudia podceňujú svoje schopnosti a preceňujú schopnosti iných.

Neschopní sa preceňujú

V praxi teda Dunningov-Krugerov efekt vyzerá tak, že neschopní ľudia nevidia skutočné schopnosti u druhých. Nie sú navyše schopní uvedomiť si svoju nekompetentnosť a majú sklon preceňovať sa.

Dunningov-Krugerov efekt naozaj môže za podceňovanie sa

Ak sa teda nabudúce pristihnete pri tom, že o svojich schopnostiach uvažujete príliš kriticky a druhých preceňujete možno je za to zodpovedný len Dunnigov-Krugerov efekt.

Písať o tom čo minimalizmus je a aká je jeho filozofia by bolo ako nosiť drevo do lesa. Väčšina z vás asi tuší, že v minimalizme ide najmä o to, aby sme dobrovoľne obmedzili svoje výdaje a zbavili sa vecí, ktoré nie sú pre nás nevyhnutné.

Hromadíme zbytočnosti

Tomuto trendu je v súčasnosti naklonených stále viac ľudí. A myslím, že je to fajn. Veď uznajte, koľkí z nás držia doma veci, ktoré nám dávno netreba. Niekedy z falošného sentimentu. Niekedy, že sa nádejame, že sa nám možno v budúcnosti ešte zídu. A niekedy len tak… zo zotrvačnosti.

Ani sami nevieme prečo.

Kopec harabúrd a nepotrebností, ktoré zaberajú miesto a ktoré roky presúvame z pivnice na pôjd a potom naspäť. Haraburdy, ktoré tak či onak po rokoch vyhodíme alebo v lepšom prípade niekomu podarujeme. A obdarovaný si to zo slušnosti od nás vezme. A po čase možno vyhodí aj tak.

Má to zmysel?

Nie, nemá.

Je to blbosť. A viete to aj vy. Je však ťažké priznať si to. Ak to dokážete, urobíte prvý krok k pozitívnej zmene vo vašom živote.

Výhody minimalizmu

Ľudia, ktorí sa zbavili alebo zbavujú nepotrebných vecí hovoria, že je to skvelý pocit. Cítia akúsi väčšiu psychickú pohodu a ako bonus, majú vo veciach väčší prehľad a viac priestoru v domácnosti.

No nie je to paráda?

Minimalizmus vo vzťahoch?

Premýšľali ste ale niekedy nad tým, že minimalizmus sa nemusí týkať výhradne vecí?

A čo takto minimalizmus vo vzťahoch?

Nie, teraz nemám na mysli minimalizmus v zmysle ochudobňovania našich vzťahov. Práve naopak, venovať čas a energiu vzťahom, ktoré nás napĺňajú a obohacujú je skvelé a nevyhnutné. Tak to má byť a tak je to v poriadku.

Zminimalizujte toxické vzťahy

To ale znamená na druhej strane zminimalizovať tie ostatné vzťahy. Teda tie, ktoré z nás odsávajú energiu. Vzťahy, ktoré sú plné nenávisti, ohovárania a žlče.

Tie nám nedávajú nič. Iba berú. A berú toho veľa o tom ani nepochybujte.

Našu energiu a čas, ktorú by sme mohli venovať správnym vzťahom a ľuďom. Tým, ktorí si to zaslúžia. Život je príliš krátky aby sme ním plytvali.

Menej je v tomto prípade viac

Skúste aplikovať minimalizmus na toxické vzťahy a uvidíte ako sa Vám zlepší kvalita života.

Neobanujete.

Pretože je fajn mať pár kvalitných vzťahov než kvantum povrchných či toxických.